Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Sv. Páter Pio

15. 8. 2007

Životopis

V PIETRELCINE


Páter Pio, kapucín, stigmatik, narodil sa 25. mája 1887 v Pietrelcine. Dali mu meno Francesco.
Bol v poradí druhým synom Grazia Forgiona (*1946) a Marie Giuseppy Di Nunzio (*1929).
Rodičia boli chudobní, jednoduchí ľudia. Boli analfabetmi. Francesco bol citlivým a jemným dieťaťom.
Pre slabé zdravie musel prerušiť školu, čo ho však príliš netrápilo. V desiatom roku života pristúpil
k prvému svätému prijímaniu. Hlboko prežíval šťastie prameniace zo zjednotenia s Kristom. O dva roky prijal
sviatosť birmovania. Cítil sa vtedy, ako dospelý kresťan, ktorý sa díva na svet očami viery.Pod vedením
miestneho učiteľa Domenica Tizzaniho skončil Francesco trojročnú základnú školu. Učiteľova mienka o ňom,
ktorú vyjadril pred matkou, bola nasledovná: "Musím ti úprimne povedať, že nebudeš mať z neho veľkú radosť.
Je fyzicky slabý a na učenie nemá veľké vlohy. Je to obyčajný človek." A takýmto obyčajným, prostým,
nenáročným človekom ostal do smrti.Francesco začal študovať na gymnáziu. Otcovi do Ameriky okrem iného
napísal: "Teraz som u nového učiteľa. Učenie mi ide čoraz lepšie, čo veľmi teší mňa a rovnako aj mamu."
Z týchto rokov si Francesca pamätajú ako slušného a dobre vychovaného chlapca. Jeho neposlušnosť
spočívala iba v tom, že radšej spal na holej zemi s kameňom pod hlavou ako na posteli, ktorú mu pripravila matka.
Na Francesca urobil veľký dojem mladý kapucín, brat Kamil, ktorý prišiel do Pietrelciny ako kveštár vyberať
almužnu. V rozhovore s bratom Kamilom počul okrem iného o živote zasvätenom Bohu, o potrebe odriekania,
o vernosti Bohu a o pokání. Jeho rozhodnutie bolo krátke: "Chcem vstúpiť do rádu brata Kamila.
" Keď od provinciála kapucínov prišla negatívna odpoveď z dôvodu nedostatku miest, pokojne povedal : "Počkám!
" Po zrelej úvahe sám napísal žiadosť a pokojne čakal na odpoveď. A vytúžená odpoveď prišla.
Bude prijatý do rádu kapucínov, keď predloží svedectvo o krste, o birmovaní, o morálnom profile, vysvedčenie
zo školy a náčrt rodinnej situácie. Po predložení týchto dokladov predstavení rádu rozhodli o jeho prijatí.
Dňa 6. januára 1903 sa Francesco po svätej omši rozlúčil s pánom farárom, s matkou, so súrodencami,
s príbuznými a so známymi. Rozlúčka bola ťažká a bolestná. Matka mu na záver povedala:
"Povolal ťa svätý František, choď teda s jeho i mojím požehnaním."

REHOLNÍK

Francesco Forgione vstúpil do noviciátu františkánskeho rádu kapucínov v neďalekom Morcone,
ktorý si sám vyhliadol. Dostal rehoľné meno: Pius z Pietrelciny. Bral rehoľný život vážne. Veľa ho to stálo,
lebo bol fyzický slabý. Ale nešetril sily. Začal filozofické štúdia, v teologickom štúdiu pokračoval v Montefuscu.
V roku 1906 sa zdravotný stav brata Pia tak zhoršil, že lekár mu odporučil oddych, lepšiu výživu a veľa odpočinku
na sviežom vzduchu. Predstavení sa rozhodli poslať ho do rodnej Pietrelciny, lebo sa nazdávali, že podnebie rodiska
bude preňho v danej situácii najlepšie. Tam sa mu v priebehu dvoch mesiacov pomaly vracali sily. Stretol sa vtedy
aj s otcom, ktorý sa vrátil z Ameriky. Večné sľuby brat Pio zložil v roku 1907, keď sa stal plnoprávnym
rehoľníkom kapucínom. Počas štúdií sa mu viackrát vrátila choroba, ktorá pre lekárov bola záhadou.
Vyznačovala sa vysokou teplotou a celkovým oslabením. V roku 1909 sa zas ocitol v rodnej Pietrelcine.
Konečne 10. augusta 1910 sa brat Pio prijatím kňazskej vysviacky stal pátrom Piom. Vysvätený bol v katedrále
v Benevente. Primičnú svätú omšu v rodnej farnosti slúžil 14. augusta.

1911 - 1916 žil v Pietrelcine,
1915 - 1918 ho povolávali do armády a zakaždým ho prepustili, lebo zdravotný stav mu neumožňoval
vykonávať vojenskú službu.
1916 - rehoľní predstavení preložili pátra Pia do kláštora v San Giovanni Rotondo. Bol duchovným vodcom chlapcov.

STIGMY

Keď 20. septembra 1918 páter Pio kľačal pred krížom, dostal stigmy, čiže päť Kristových rán. Správa o tejto
udalosti sa rozniesla rýchlosťou blesku. Zároveň sa šíril chýr o hlbokom náboženskom živote pátra Pia
a o nezvyčajných javoch, ktoré sa spájali s jeho osobou. To spôsobilo, že chodilo za ním čoraz viac ľudí.
Modlil sa s nimi, bol im k dispozícii v spovednici, radil im. Pretože prichádzali početné zástupy veriacich,
pomáhali mu aj iní rehoľní kňazi. Rástol počet pristupujúcich k svätému prijímaniu. V tom čase páter Pio začal
stavať nemocnicu. S pomocou niekoľkých lekárov starý kláštor klarisiek prestavali na nemocnicu,
ktorú zasvätili svätému Františkovi. Boli v nej dve izby s dvadsiatimi lôžkami, operačná sála a pomocné miestnosti.
Laici, ktorým toto dielo zverili, sa však svojich povinností dobre nezhostili. Nemocnica začala upadať.
V polovici tridsiatych rokov prestala existovať. Skazu zavŕšilo zemetrasenie v roku 1938. Aby sa predišlo
nezdravému rozruchu okolo osoby pátra Pia a jeho činnosti, Posvätné ofícium v roku 1923 uvalilo naňho
isté obmedzenia. Odporúčalo mu napríklad neslúžiť svätú omšu o tej istej hodine, ale v rôznom čase, neukazovať
stigmy a nedávať si ich bozkávať, neodpovedať na listy. Navzdory týmto opatreniam nadšenie okolo pátra Pia
vzrastalo. Ľud mal obavy, aby ho zo San Giovanni Rotondo nepreložili do iného kláštora. Preto ľudia pozorne
sledovali kláštor kapucínov, obsadili cesty a kontrolovali prichádzajúcich do kláštora i tých, čo z neho odchádzali.
V dôsledku toho v roku 1931 Posvätné ofícium pozbavilo pátra Pia všetkých kňazských funkcií s výnimkou možnosti
slúžiť svätú omšu v domácej kaplnke. Celý čas za pátrom chodili lekári i vyšší cirkevní a štátni úradníci.
Páter Pio všetkých očarúval svojou prostotou, vnútorným pokojom, dobrotou, zbožnosťou a úplnou odovzdanosťou
do Božej vôle. Zhodovali sa v názore, že "páter Pio je človek, ktorého Boh zvláštnym spôsobom vyvolil a obdaril.
"V tejto napätej atmosfére, ktorá trvala celé roky, najspokojnejší zo všetkých bol samotný páter Pio, vždy
pripravený podriadiť sa každému príkazu cirkevnej vrchnosti.

1933 - páter Pio zas začal slúžiť sväté omše v kostole za účasti veriacich a spovedať v spovednici.
Jeho pokora a mimoriadne charizmy spôsobili, že mnohí ľudia sa naňho obracali s prosbou o modlitbu, radu,
usmernenie a duchovné vedenie.

1940 - páter Pio inicioval výstavbu nemocnice a skrsla myšlienka rozšíriť ju.
1956 - bola otvorená moderná nemocnica na svetovej úrovni. Páter Pio ju nazval Domovom na úľavu v utrpení.
Keď pápež Pius XII. vystúpil s výzvou na modlitbu a modliacich sa ľudí nazval evanjeliovým kvasom
kresťanského života a tajomstvom sily, ktorá odporuje zlu a zápasí o dobro, páter Pio povedal, že výzva pápeža
nemôže ostať bez ozveny.
Začal povzbudzovať veriacich k modlitbám a sám tieto modlitby viedol.

1950 - vznikli modlitbové skupiny na princípe úplnej dobrovoľnosti. Tieto skupiny sa schádzali pod vedením kňaza,
aby sa modlili.
Úlohou modlitbových skupín podľa pátra Pia je: elevare, sentire, adorare a vivere.

ELEVARE - znamená prednášať Bohu modlitby s prosbou o milosrdenstvo pre svet a pre jednotlivých ľudí.

SENTIRE - prežívať tajomnú Kristovu lásku, a to zvlášť dobrou účasťou na svätej omši.

ADORARE - zvelebovať Krista v oltárnej sviatosti, najväčšom tajomstve viery.

VIVERE - žiť v Božej milosti, vo vedomí Božieho detinstva.

Z rôznych kútov Európy a sveta začali prichádzať správy o jestvovaní modlitbových skupín a o ich pozitívnom pôsobení.

1968 - Apoštolská stolica uznala modlitbové skupiny za náboženské zoskupenia schválila ich.

22. septembra 1968 páter Pio odslúžil poslednú svätú omšu v živote.
Nasledujúceho dňa o pol tretej Pán pátra povolal k sebe. Mal vtedy 81 rokov,
65 rokov bol v reholi, 58 rokov bol kňazom a stigmy mal 50 rokov.

MUŽ MODLITBY

Charakteristické sú slová pátra Pia, týkajúce sa modlitby: "Môžem nespať, môžem nejesť, ale nemôžem byť bez
modlitby. " Inokedy povedal: "Nechcem byť ničím iným, iba bratom, ktorý sa modlí." Možno teda povedať, že bol predovšetkým mužom modlitby. Od prvých rokov kňazstva každý deň štyri hodiny rozjímal o živote Pána Ježiša,
zvlášť o jeho narodení, umučení a smrti, modlil sa deviatniky k Matke Božej Pompejskej, k svätému Jozefovi,
k svätému Michalovi archanjelovi, k svätému Antonovi, k svätému Františkovi, k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu,
k svätej Rite, každý deň tiež odriekal nie menej ako päť celých ružencov. Z tohto počtu vidíme, čo vytváralo
jeho nábožnosť. Boží služobník, ako sme ho nazvali už vyššie, živo reagoval na pápežovu výzvu na modlitbu.
Povzbudzoval veriacich do modlitby slovom i príkladom. Nikomu neodmietol svoju modlitbu a sám často prosil o modlitbu, aby mohol realizovať dielo, ktoré Boh chcel prostredníctvom neho uskutočniť.

MIMORIADNE DARY

Najvýznamnejšie sa stali jeho stigmy. Keď ich dostal, takto svojmu duchovnému vodcovi:
"Odslúžil som svätú omšu a sedel som na chóre, keď sa ma zmocnila akási ťažoba, podobajúca sa sladkému snu.
Všetky moje vnútorné i vonkajšie zmysly a duša so pohrúžili do neopísateľného ticha. Keď som zotrvával v takomto
stave, uvidel som tajomnú postavu, podobajúcu sa tej, ktorú som videl 5. augusta, s tým rozdielom, že táto mala
zakrvavené ruky, nohy a bok. Tento pohľad ma vydesil. Pocítil som čosi, čo nikdy nebudem vedieť opísať.
Pocítil som, že zomieram, a bol by som zomrel, keby Pán neposilnil moje búšiace srdce. Keď tajomná postava zmizla,
zbadal som, že ruky, nohy a bok mám prerazené a krvácajú mi. Len si predstavte muky, aké som vtedy pocítil a
ktoré odvtedy pociťujem neprestajne každý deň."
Napísal tiež: "Nech mi Pán ponechá bolesť a muky, ale nech mi odoberie vonkajšie znaky, ktoré mi spôsobujú
neopísateľné a neznesiteľné zahanbenie a poníženie."

Páter Pio bol od detských rokov vizionár: "Mal som vtedy päť, možno šesť rokov, keď som pocítil túžbu celkom
sa odovzdať Bohu. Vtedy sa mi nad hlavným oltárom ukázalo Božské Srdce Ježišovo a naznačilo mi,
aby som pristúpil k oltáru. Ježiš položil ruku na moju hlavu, aby takto potvrdil, že sa mu páči moje rozhodnutie
obetovať sa jemu a jeho láske." Podobné videnia sa v jeho živote mnoho ráz opakovali.

Viditeľným prejavom jeho mystického života bola extáza.

Dar čítať v ľudských srdciach. Tento dar prekvapoval ľudí, ktorým odhaľoval intímne veci z ich života.

Dar bilokácie. Keď bol v kláštore, bol súčasne aj napríklad aj v Udine, v Ríme či na inom mieste, kde pomáhal
ľuďom, spovedal, dával rady.

Dar jazykov, spočívajúci v tom, že správne používal cudzie jazyky. Bolo známe, že tieto jazyky nepoznal,
lebo sa ich nikdy neučil.

Moc vyháňať z posadnutých ľudí démonov.

Boží služobník viedol neúprosný boj so satanom, ktorý ho znepokojoval. Satan naňho zanevrel a prenasledoval
ho od detstva. Jeden z pátrov (Albert) spomína na roky v seminári: "Často nás uprostred noci prebudil prenikavý
zvuk odhadzovaných reťazí, škripot železa, krik a stenanie, ktoré prichádzali z cely pátra Pia.
Chlapci sa triasli od strachu a skrývali sa pod paplóny." Duchovný vodca ich uspokojoval:
"Nič zlé vám nespraví, lebo všetku nenávisť obracia na mňa."

CESTA K BEATIFIKÁCII

V San Giovanni Rotondo bol zriadený sekretariát, venujúci sa osobe pátra Pia. Starostlivo sa tam evidujú
všetky fakty, uzdravenia a milosti, ktoré ľudia dostávajú na príhovor pátra Pia a nad ktorými žasnú lekári
a iní odborníci. Generálna kúria kapucínskeho rádu sa obrátila na apoštolského administrátora Manfredonskej
arcidiecézy s prosbou o začatie procesu beatifikácie pátra Pia. Zhromaždená dokumentácia bola v roku 1973
odovzdaná Apoštolskej stolici. V roku 1983 sa začal proces beatifikácie, na urýchlenie ktorého naliehal sám
pápež Ján Pavol II., ktorý osobne poznal stigmatika v roku 1947, keď študoval v Ríme. Tento pápež vyhlásil

pátra Pia 2. mája 1999 za blahoslaveného.

Bol to veľký muž modlitby a pomocník v utrpeniu, bojoval zo zlým, ale Pán mu dával víťazstvo.





Obrazek


 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

to snád nie

(Jozef Denko , 14. 11. 2010 19:26)

Bol v poradí druhým synom Grazia Forgiona (*1946) a Marie Giuseppy Di Nunzio (*1929).