Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Sv. Benedikt

15. 8. 2007

Sv. Benedikt
Sviatok: 11.júl
asi r. 480-547

V našom modernom svete rýchlo hovoríme, rýchlo cestujeme a dokonca sa rýchlo aj modlíme. Naša netrpezlivosť rýchlo sa dostať na koniec napr. ruženca je skutočným nebezpečenstvom. Hrozí to aj pri čítaní Sv. písma, kde každé slovo pochádza od Boha a má silu samo v sebe. Sv. Benedikt poznal túto silu a dovolil jej, aby naňho mohla pôsobiť.

Svätý Benedikt, Patriarcha západného mníšstva a hlavný patrón Európy, sa narodil v Nursii (dnes Norcia v Umbrii, Taliansko) okolo r. 480 v šľachtickej rodine. Nezachovalo sa však veľa historických písomností, čo sa týka jeho osoby. Na štúdiá bol poslaný do Ríma. Hlavným predmetom jeho štúdia bola rétorika – umenie presvedčiť hovoreným slovom. Úspešným rečníkom nebol ten, ktorý mal najlepšie argumenty alebo vyjadril pravdu, ale ten, kto používal rytmus, výrečnosť a techniku, ktorá slúžila na presvedčenie bez zapojenia srdca. Táto filozofia sa odrážala i v životoch študentov.
Vidiac morálnu skazu a intelektuálny úpadok utiekol zo štúdii v Ríme s myšlienkou na mníšsky život. Vzdal sa svojho dedičstva a začal žiť v malej dedinke Subiaco v sabínskych horách. Tam žil ako pustovník sprvoti pod vedením iného pustovníka menom Romanus. V nasledujúcich rokoch založil dvanásť kláštorov v sabínskych horách, kde mnísi žili v oddelených komunitách po dvanásť mníchov, v každej podľa počtu apoštolov. Neskôr však náhle opustil tieto kláštory, keď mu závistlivé útoky iného pustovníka zabránili pokračovať v duchovnom vedení týchto mníchov. Následne sa stal predstaveným neďalekého kláštora vo Vicocaro, odkiaľ – keď sa časť spoločenstva proti nemu vzbúrila a dokonca ho chceli otráviť jedom – odišiel so skupinou verných žiakov, aby založil vlastný kláštor. Po mnohých ťažkostiach sa usadil v Monte Cassino, ktoré mu venoval rímsky boháč Terculius, otec sv. Placida. Benedikt, Placidus a ďalší v roku 529 začali s výstavbou mohutného kláštora. Stavba bola hotová už v roku 532 a v roku 536 sa kláštor stáva útočišťom mníchov a okolitého ľudu počas vojny. V tej dobe sa totiž ostrogótsky kráľ Totila chystal na výpravu proti Rímu. Roku 542 navštívil Totila Benedikta na Monte Cassino. Ako stúpenec ariánov bol hlboko dojatý stretnutím so zakladateľom benediktínskej rehole. Benedikt mu predpovedá jeho budúci osud – r. 546 dobyje Rím, roku 549 potom Sicíliu a roku 552 bude porazený byzantským vojvodcom Narzesom a zomrie.

Regula Benedicti, ktorú napísal krátko pred smrťou, bola ovocím jeho celoživotného hľadania. Veľa čerpá z výsledkov vtedajšieho mníšskeho hnutia, z regúl a zásad, ktoré už vtedy boli vytvorené. Zručne ich komponuje a modifikuje tak, aby zodpovedali jeho vízii človeka a cesty, ktorou prichádza k hĺbke poznania Boha a duchovnej lásky. Bol to pohľad – ako sa potom ukázalo – ďaleko presahujúci rámec času, v ktorom Benedikt žil. Regula sa stala základným kameňom európskej mníšskej tradície.
Namiesto zakladania malých oddelených komunít zhromaždil svojich nasledovníkov do veľkej komunity. Jeho vlastná sestra, svätá Školastika, sa usadila neďaleko a tu žila svoj náboženský život. Po takmer 1500 rokoch monastickej tradície sa nám to zdá ako samozrejmé, ale Benedikt bol vo svojom čase inovátorom. Nikto iný pred ním sa nepokúsil o vytvorenie takýchto komunít a o vytvorenie nejakých pravidiel pre komunitu. Čo je pre nás už iba časťou histórie, bolo vtedy odvážnym riskantným krokom do budúcna.

Benedikt si vážil antickú literatúru a dával ju opisovať vo svojom kláštore, tým boli položené základy pre rozvoj poantickej literatúry v Európe.
V dobe sv. Benedikta bol už mníšsky život rozšírený do celej východnej časti Stredozemného mora, zvlášť do Egypta a Sýrie. Charakterizoval ho mnohovravný odchod od civilizácie – do púšte, na neobývané územia, nezaťažené skomplikovaným administratívnym riadením. Mnísi tu mali veľkú slobodu, vlastnú organizáciu a zároveň voľbu rôznorodých foriem života – od kláštorov – gigantov (napr. päťtisícové spoločenstvo sv. Pachomia) až po úctyhodné výkony jednotlivých askétov. Práve na rozhraní civilizácie, keď starovek bol už formálne kresťanský, ale v svojom lone neustále nosil mnoho z dávnej pohanskej povahy, sa stal jeho spôsob života vhodnou pôdou pre ohnivú horlivosť prvotnej Cirkvi, v ktorom našla ideálne podmienky pre svoj duchovný rozvoj. V tej dobe prešli mníšskym životom takmer všetky významné osobnosti Cirkvi a teológovia. Na Západe v tomto období bola situácia úplne iná – bolo tu potrebné počítať s prítomnosťou bojových kmeňov. Budovanie kláštora v týchto podmienkach bolo veľkým rizikom.

Regula nebola zbierkou právnických kľučiek či zásad pre život. Svojou vynikajúcou vnútornou organizáciou otvárala priestor pre prítomnosť mystéria Krista tak v človeku, ako aj v spoločenstve, prostredníctvom vykonávania Oficia (Eucharistia a Liturgia hodín), práce a osobného štúdia Svätého Písma (Lectio divina). Takto zorganizovaný kláštor sa nestal uzavretým, elitárskym svetom. Stal sa akoby miniatúrou Cirkvi, ktorá pre prvých kresťanov nebola iba spoločenstvom pokrstených, ale predovšetkým solídnou školou zasvätenia sa pod vedením samotného Najvyššieho Pastiera. Sv. Benedikt vyhradil kláštoru meno škola Pánovej služby, v ktorej ukladá jednotlivé prvky tak, aby mních, pevne sa ich držiac, spoznával seba, rozvíjal milosti a dary získané v krste. Čoraz hlbšie má nachádzať Kristovu prítomnosť v spoločenstve a mať vedomú účasť na Jeho paschálnom mystériu, sprítomnenom vo sviatostiach a liturgii. Vernosť Regule takto nevyhnutne privádza k stretnutiu sa v pravde s Kristom, ako Majstrom, ktorý je Kráľom a jediným Veľkňazom.

Základnou úlohou mnícha vždy bolo – ako hovorí Regula – hľadanie Boha a jednota s ním. Tento individuálny rozmer otvorenia sa na milosť a poslušnosť voči vôli Boha, pretváral sám Boh na väčší rozmer, do histórie Cirkvi, kultúry a civilizácie. Preto každý opravdivý mních bol vždy v plnom zmysle slova človekom Cirkvi, dokonca aj vtedy keď žil sám, ako pustovník (eremita). Benediktínsky kláštor realizoval život v spoločenstve (cenobitne), formujúc súčasne aj tých, ktorí túžili ísť do pustovne už ako vyzretí k tomu, aby mohli bojovne premáhať zlo aj osamote. Vznikol univerzálny spôsob mníšskeho života, v ktorom sa mohli nájsť ľudia rôznych temperamentov a životných príbehov. Práve tento charakter miniatúry Cirkvi rozhodol o zvláštnom vzťahu medzi kláštorom a svetom. Spoločenstvo mníchov nebolo nasmerované na vonkajšok, do rôznych iniciatív v Cirkvi, alebo vo svete, ale do vnútra, tak, aby v daných spoločných a historických podmienkach odkrylo samotnú nadprirodzenú podstatu Cirkvi. Takto chce byť jej viditeľným znakom a pomôckou pre hľadajúcich ľudí, ponorených v realite prítomného času. Úlohou mníchov sv. Benedikta sa teda stalo takpovediac – nie vstúpenie do sveta, ale život v kláštore tak, aby svet do neho mohol prísť kvôli stretnutiu s benediktínskym spoločenstvom a takto sám nachádzať cesty Boha.
Všetky iniciatívy rovnako ako aj pastoračné, ktorých sa benediktínske kláštory ujímali, boli v ich konaní vždy podriadené tomuto štýlu a mysleniu.

V 5. – 7. storočí existovalo najmenej 30 rôznych regúl, ani jedna však nedosiahla taký úspech ako regula benediktínov. Na rozdiel od väčšiny z nich nebola len výpočtom jednotlivých nariadení, zákazov a trestov. Jej prednosťou bola systematickosť, vďaka ktorej sa stala praktickým návodom na organizovanie a riadenie všetkých oblastí kláštorného života, a rovnováha medzi prísnosťou a umiernenosťou, autoritou opáta a rešpektovaním osobitostí jednotlivých mníchov, zbožnými úkonmi a duchovnou či telesnou aktivitou.
Opustenie svetskej spoločnosti, voľba individuálnej askézy a poslušnosti, no predovšetkým hľadanie Boha v modlitbách a rozjímaní boli neodmysliteľnými predpokladmi mníšskeho života, ktorý bol v ponímaní sv. Benedikta školou Pánovej služby (schola Domini servitii). Základné piliere benediktínskeho mníšstva tvorilo každodenné velebenie Boha (opus Dei), sľuby poslušnosti (oboedientia), zmeny mravov (conversatio morum), chudoby (paupertas sancta), záväzného zotrvania v kláštore až do smrti (stabilitas loci).

Do týchto nepatrných ale veľmi silných pravidiel Benedikt začlenil všetko, čo sa naučil o sile hovoreného jazyka a rečníckeho rytmu v službe Evanjelia. Prirovnal rétoriku ku kladivu, ktoré môže byť použité na stavbu domu, ale tiež možno ním udrieť niekoho po hlave. Rétorika môže byť tiež použitá v záujme zla… ale tiež v záujme Boha. Benedikt sa nevyhýbal rétorike z dôvodu, že napomáha zlu, on ju chcel zreformovať a využiť v záujme Božom. Benedikt sa nechcel vzdať moci slova len z toho dôvodu, že iní ho využívajú na svoju skazu.
Benedikt si uvedomil, že najsilnejší a najpravdivejší základ pre silu slov je samotné Božie slovo : Ktoré slová z Biblie nie sú perfektnými pravidlami pre súčasný život? On mal skúsenosti so silou Božieho slova vyjadreného v Písme: Práve tak ako z neba padá dážď a sneh a nevracia sa späť, kým nezavlaží zem, aby ju urobil úrodnou a schopnou rodiť ovocie, aby dala zem úrodu tomu, kto zasial, aby dala chlieb tomu, kto potrebuje jesť, tak je to aj s mojím slovom, ktoré vychádza z mojich úst; Nevracia sa mi prázdne, ale uskutočňuje moju vôľu, pričom dosahuje to, na čo som ho poslal (Izaiáš 55:10-11).

Na modlitbu si Benedikt vybral žalmy, tie najkrajšie piesne židovskej liturgie, ktoré sa aj sám Ježiš modlil. Benedikt veril spolu s Ježišom, že „nielen chlebom je človek živý, ale každým slovom, ktoré prichádza od Boha.“ (Matúš 4:4)

Ale nie je dostatočné hovoriť iba slová. Benedikt nabádal nasledovníkov, k posvätnému čítaniu – ku štúdiu Písma. V jeho Lectio divina on a jeho mnísi memorovali Písmo, študovali ho, kontemplovali ho, kým sa nestalo súčasťou ich bytia. Štyri až šesť hodín sedeli jeden vedľa druhého každý deň a takto čítali. Ak mali mnísi voľný čas, museli bratia čítať žalmy. Časti Písma museli vedieť naspamäť. Takéto posvätné čítanie malo byť štúdium lásky, nie rozumu. Nie iba cvičenie mysle, bolo to cvičenie kontemplácie, aby „naše srdcia a hlasy harmonizovali“. Každé slovo, ktoré vniklo do ich mysle, do ich srdca a duše, musí potom vytrysknúť nie z pamäte, ale zo samého vnútra bytosti. „Uvedomujeme si, že my budeme vypočutí pre naše čisté a ľútostivé srdce, nie pre množstvo vypovedaných slov.“ Srdce je čisté, keď je prázdne a napĺňa ho iba Božie slovo a naša túžba zostať v Božom slove.
Lectio divina sa začína čítaním Písma kým nenarazíme na miesto, ktoré nás inšpiruje a zastavíme sa. Našou tendenciou by bolo prečítať si to znovu a porozmýšľať o tom, čo to môže znamenať v konkrétnom našom živote a potom pokračovať. Toto však nie je posvätné čítanie. Jeho metóda je memorovanie určitej frázy z Písma. Opakovanie znova a znova spamäti bez ďalšieho čítania, bez rozmýšľania, iba jednoduché opakovanie, až kým sa zdá, že to ide nie z mysle, ale priamo zo srdca, až kým sila Božieho slova do nás nevnikne. Až keď fráza stratila všetok zmysel a ostala len tá sila, človek zmĺkne, ostane ticho, bez rozmýšľania a necháva sa inšpirovať Duchom Svätým, ktorý k nám prehovorí o význame v našom srdci. A nakoniec človek by sa mal ponoriť do kontemplácie, pokračovať bez slova, bez rozmýšľania, iba sedieť v prítomnosti živého Boha a Božieho slova.

Zachovala sa príhoda z Benediktovho života, keď prišiel do kláštora žobrák, ktorý žiadal o trochu oleja. Správca odmietol, pretože sami mali už iba málo. Keby bol dal túto almužnu, neostalo by už nič pre kláštor. Benedikt sa nahneval na správcovu nedôveru v Boha. Kľakol si na kolená a modlil sa. Ako sa modlil, z nádoby na olej sa ozvalo zabublanie. Mnísi fascinovaní sledovali, ako Boh naplnil nádobu tak, že sa olej až prelieval vrchom, vyrazil veko a lial sa po zemi. V benediktínskej modlitbe sú naše srdcia prázdne nádoby, v ktorých nie sú žiadne myšlienky, ani intelektuálne boje. Jediné, čo tam ostáva a napĺňa naše srdce je dôvera v Boha Vyprázdňujúc naše srdcia, prináša nám to prelievajúcu sa kontemplatívnu lásku nášho Boha.

Benedikt bol zakladateľom západoeurópskeho mníšstva kláštorného typu (monasticizmu), ktoré prevážilo nad jeho staršou pustovníckou formou. Roku 543 zomrela sv. Školastika. Šesť dní pred svojou smrťou si necháva otvoriť pripravený hrob vedľa svojej sestry a 21.marca 547 o 9. hodine ráno stojac v modlitbe pred Bohom zomiera.